„Ak môj príbeh zachráni čo i len jedno dieťa pred drogami, už vtedy budem spokojný a rozhovor so mnou mal zmysel…“ – Rado, ktorý je 16 rokov závislý na heroíne a pervitíne. Takmer desať rokov žije ako bezdomovec. Vie, že je neskoro . On sa rozhodol zle. Veľmi zle. No mnohí mladí sa ešte len rozhodujú…
Sereď | Možno denne sedíte vo vlaku, ktorého oceľové kolesá hrmocú iba tridsať centimetrov nad ich hlavami. Možno spolu so mnou denne chodíte či jazdíte po železničnom nadjazde, od ktorého snáď tristo metrov v malom tuneli priamo pod železničnou traťou bývajú niekoľkí ľudia bez domova. V kopách odpadkov navláčených za dlhé mesiace snáď z celého mesta. Nie, nie sú to starí bezdomovci. Ide o mladých ľudí, ktorí sa niekedy (možno iba raz) rozhodli nesprávne.
Zísť z cesty všeobecne akceptovanej našou spoločnosťou nemusí byť ťažké. No vrátiť sa na ňu, niekedy už nemusí byť možné…
Drogy sú žiaľ súčasťou života viacerých mladých ľudí, bezdomovcov i prostitútok, okolo ktorých chodíme denne. Mnohí z nich sú nahnevaní na celý svet a vinia ho za to, ako a kde sa ocitli.
V piatok počas fotenia aktuálneho stavu de facto smetiska pri železnici (článok priniesla Iveta Tóthová nedávno: http://www.archiv.seredonline.sk/clanky/provizorny-pribytok-pre-bezdomovcov-bude-zlikvidovany-spina-a-odpadky-budu-minulostou/ ) som sa na mieste stretol s viacerými „obyvateľmi“ inkriminovaného priestoru. Skúsenosti mi hovoria – ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Preto slušnosť považujem vždy za nevyhnutnú. Už základná komunikácia mi úplne jasne ukázala, kto medzi prítomnými je kto. Krátky rozhovor s 36 ročným – hovorme mu Rado – mladým mužom mi vnukol myšlienku, zastaviť sa za ním s kamerou. Bude súhlasiť? Odhalí verejnosti to, čo mnohí možno tušia, mnohí žiaľ aj dôverne poznajú, no väčšina prehliada a dokonca ani si nechce pripustiť, že existuje? Bude pred kamerou ochotný najmä mladým ľuďom povedať, či droga stojí za to? – Súhlasil.
S Radom sme si vymenili telefónne čísla a dohodol som sa s ním na sobote. Na rozdiel od iných, on slovo aj dodržal. Bol „doma“ a rozhovoril sa o svojom živote.
Možno aj preto, aby pomohol tým, ktorým ešte pomôcť je možné. Možno Tebe, čo rozmýšľaš, či, kedy a ako vyskúšať drogu po prvý raz. A možno Vám rodičia, ktorí ani len nemáte tušenie, čo Vaše deti robia vo voľnom čase a ako môžu skončiť. Vyberte si. Alebo si video ani nepúšťajte a zostaňte aj ďalej žiť v blaženej nevedomosti relatívne odizolovaní od toho, čo sa dobrým životom nazvať dá iba ťažko.
Nech je to už akokoľvek, je to realita. Realita súčasného sveta a každodenná realita aj nášho mesta.
Ráno pôjde väčšina z nás do práce. Niektorí vlakom v bezprostrednej blízkosti provizórneho príbytku niekoľkých mladých ľudí. Iní ako obyčajne toto miesto obídu po železničnom moste. Radov osud sa nás nebude dotýkať o nič viac, ako osudy mnohých iných, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Až do momentu, pokým sa na „vedľajšiu koľaj“ nedostane niekto z našich blízkych. Niekto veľmi blízky…
Rado mi na záver povedal – „Ak môj príbeh zachráni čo i len jedno dieťa pred drogami, už vtedy budem spokojný a rozhovor so mnou mal zmysel…“ Rado, srdečná vďaka Ti za úprimnosť a snáď v živote aj viac šťastia…
