Sociálne byty mesta Sereď a všeobecne neprispôsobiví občania boli sú a určite aj budú večnou témou novín. Raz to je pre dlhy na nájomnom, ktoré nám všetkým zanechávajú, inokedy je to o parazitovaní na ostatnom obyvateľstve v čerpaní možných i nemožných sociálnych výhod namiesto pracovania či v obťažovaní, ba až ohrozovaní ostatných obyvateľov činnosťou, ktorá v normálnej spoločnosti nemá miesto.
Mať v paneláku susedov znepríjemňujúcich bývanie ostatným už len svojou prítomnosťou teda výhrou nie je. Podobné to však je pri rodinných domoch. Zbytočne sa slušný človek bude snažiť tam, kde dlhodobo zlyháva spoločnosť.
V mestských sociálnych bytoch bolo najmä komisiou verejného poriadku pod vedením Ľuboša Veselického za posledné asi štyri roky (teda pred komunálnymi voľbami, nakoľko v súčasnosti túto komisiu zrejme nepotrebujeme) urobenej veľa práce. Pokroky v civilizovaní obyvateľov sociálnych bytov boli tak výrazné, že sa za pomoci niekoľkých poslancov a MP dokonca podarilo niektorých obyvateľov donútiť po sebe poupratovať to, čo porozhadzovali. A sústavným niekoľkomesačným doslovne buzerovaním im jasne vysvetliť, že odpadky sa nevyhadzujú cez okno na ulicu ale aspoň k preplnenému kontajneru, že ulica nie je divadlo alebo obývačka a staré kanapy a fotele pred sociálnymi bytmi mesto stavajú do svetla zanedbanej rumunskej dediny, či to, že na opekanie svíň, spaľovanie nábytku či opaľovanie ukradnutých káblov nie je vhodný priestor medzi nehnuteľnosťou sociálnych bytov a susednou garážou, pretože niektoré z nich by za určitých okolností mohlo zhorieť. Nesmejte sa, je to úspech ! Kto vie o čom hovorím – uverí…
Už v 2008 roku som vedenie mesta intenzívne upozorňoval, že v niektorých prípadoch pochybujem o tom, či sociálne byty obývajú ľudia alebo opice, ktoré sa nevedia vmestiť do kože a správajú sa tak, že svojim konaním bezprostredne ohrozujú na zdraví a živote susedov – v tom čase môjho iba troj mesačného syna. Ako sa totiž dá inak nazvať fakt, že na mieste kde zvykol spávať v kočíku, sme zrazu našli prehodené kolesá z bicykla či iné predmety, ktorých náraz by dieťa mohol zmrzačiť či zabiť (čítaj články v histórii SOL). V jednom z prípadov sme na pozemku dokonca našli použitú injekčnú striekačku s nastoknutou ihlou…
História sa opakuje. Nepomáhajú ani upozornenia, že neoprávnení obyvatelia mestských sociálnych bytov zdržujúci sa v nich mesiace k nim nemajú žiaden vzťah a že sústavne hrozí prúser – nestojí otázka kedy k nemu príde, ale aké následky bude mať a kto a do akej miery bude poškodeným.
Som známy ako pomerne tolerantný človek a v názoroch demokrat. Po zlých skúsenostiach s vlastným zamestnancom z pred asi jedenástich rokov, ktorý si heroín šľahal do žíl a v slabej chvíľke sa mi zdôveril s tým, že on je v skutočnbosti neškodný, no keď bude mať absťák tak je schopný za tri stovky (rozumej starých dobrých Slovenských koruniek) podrezať aj vlastnú mater (prirodzene so vzdialenejšou príbuznou či šéfkou v práci by výčitky svedomia po vytriezvení boli oveľa menšie) som jednoducho dospel k záveru, že feťák je a zostane feťákom. Tak ako okradol rodinu, zamestnávateľa Filip, tak kohokoľvek okradne asi každý z nich. Preto – keď berie drogy, nech ich berie. Keď si dobrovoľne ničí život, u mňa má zelenú. Ale len za predpokladu, že svojim správaním a konaním neterorizuje a neohrozuje svoje okolie. A o tom to je.
V sobotu asi o 17. hodine som si na súkromnom pozemku v tesnej blízkosti mestských sociálnych bytov našiel najskorej jednu a následne ďalšie dve striekačky s ihlami (jasne že použité) a ak sa nenahneváte, tu končí moja trpezlivosť definitívne. Ako som už povedal, ak sa niekto chce zabiť – prosím, ja mu v tom brániť nebudem. Ale nechať si ohrozovať vlastnú rodinu spoločenským odpadom (mám na mysli konkrétneho jedinca ktorý má prehodenie striekačiek na svedomí) bývajúcim v sociálnom zariadení mesta (prípadne jeho pravideľným návštevníkom) – tak to teda nie ! Keď má niekto na drogy, nie je sociálnym prípadom. Keď si vie peniaze na ne zadovážiť, vie sa o seba postarať a tak nie je potrebná starostlivosť nás všetkých. Sú iste desiatky mladých rodín, ktoré by aj takéto ubytovanie od mesta radi prijali.
Preto týmto opätovne verejne žiadam vedenie mesta Sereď a správcu Mestských sociálnych bytov, aby bezodkladne vykonali opatrenia, ktoré obyvateľom a návštevníkom mestských bytov zamedzia konaniu ohrozujúcemu obyvateľov susedných súkromných nehnuteľností. Pripomínam, že keď sa tri a pol ročné dieťa pri hre na vlastnom dvore pichne na ihlu použitú chodiacou drogujúcu zdochlinou a nakazí sa hepatitídou prípadne horším svinstvom, potom bude neskoro rozmýšlať kto, kedy a čo mal spraviť. Kto, ako dlho a za čo bol platený a napriek tomu na povinnosti roky z vysoka kašľal. Potom totiž môže bezpochyby pre všetky dotknuté strany nastať situácia, ktorej je lepšie radšej predísť.
Nepatrím medzi tých, ktorí veci podceňujú a preto niečo po 17. hodine striekačky zabezpečila hliadka OO PZ v Seredi. Som realista a preto viem, že v danom prípade úspešnosť odhalenia páchateľa je prakticky nulová. Apelujem však na zodpovedných – prevencia je oveľa lacnejšia a účelnejšia ako represia. Tentokrát sa nič vážne nestalo. Nepokúšajte osud, raz pri nás šťastie stáť nemusí…
