pokračovanie článkov na tému „Nebezpečenstvá internetu“ … alebo keď chcete chat, pokec, online komunikácia alebo rozhovor v reálnom čase. Naozaj úplne skvelá vec. Človek je tvor komunikatívny, potrebuje niekoho na rozhovor a aj tí menej komunikatívny, aj tí doslova hamblivci si tu nájdu svoje miesto. Naozaj veľa ľudí to chytilo a aj mnohí dôchodcovia, keď nič iné na internete nezvládnu, tak četovanie určite áno. Myslím, že kto je dnes na internete četuje, alebo to aspoň skúšal. Pre mnohých je super práve tá anonymita, ktorú internet poskytuje, a za ktorú sa dá veľmi ľahko a dobre schovať. Osamelej a opustenej dušičke je tu dobre. Nájde si tu svoju bútľavú vŕbu alebo aj svojho anjela-ochrancu. To je v tom lepšom prípade a našťastie vo veľkej väčšine prípadov. Ale sú aj smutnejšie prípady, a aj keď ich nie je našťastie veľa, každý smutný príbeh vždy zasiahne niekoho blízkeho hlboko do srdca a zanecháva nezmazateľné stopy. Čo ľudia cez čet hľadajú? Všetko od nezáväzného pokecania cez sex, až po … a tu pozor, tu začína hranica toho nebezpečenstva. V anonymnom prostredí to všetko ide akosi ľahšie. Určite poznáte najväčší internetový portál na četovanie, ktorý sa chváli tým, že je v ňom najviac ľudí. A verím, že je to tak. Zaregistrujete sa a keď chcete zostať v anonymite uvediete vymyslené údaje a idete na vec. Vstupujete do neznámeho sveta, kde neviete, kto je kto. Tu sa reálne osoby často krát menia na niekoho úplne iného. A čo je tá najväčšia hrozba na čete, ktorú si treba uvedomiť a stále na to myslieť? Aby som bol tentokrát stručnejší tak len jednou vetou.
NIKDY NEVIEME, KTO JE NA DRUHEJ STRANE!A toto nebezpečenstvo číha aj na nás dospelých. Aj keď sme životom skúsenejší predsa len niektorí z nás láskou či celým životom sklamaný utekáme na čet a hľadáme tam útechu. A je to tak, že ju tam skôr či neskôr aj nájdeme. Vylejeme si uplakané a ubolené srdiečko, časom cítime pohladenie pochopenia z druhej strany, ktoré sa nám tak dlho nedostávalo. Cítime, že je tu zrazu niekto, kto nám rozumie, chápe nás. Máme zrazu niečo, čo nám tak dlho chýbalo. Máme už dávno stratený pocit, že nie sme sami. Potom samozrejme nie je dôvod myslieť si, a nik nás o tom nepresvedčí, že to môže byť aj inak. Oči máme zalepené, sme zasnívaný a chceme, aby to tak zostalo. Je nám príjemne. Z práce sa tešíme domov, lebo večer na pokeci nás čaká … A ak nám ten milý človiečik z druhej strane napíše o sebe, o svojich trápeniach, o svojom živote, ak nám pošle aj fotku a časom pozve na kávu, mnohí neváhame a radostne toto pozvanie prijímame. Dúfam a verím, že v mnohých prípadoch to bude milé stretnutie, ktoré neskončí len pozvaním na kávu, ale bude pokračovať. Nie vždy však stretnutie pri káve je rovnako príjemné ako stretnutie na pokeci. Problém nastáva, ak na kávičku nepríde ten milý a zlatý človiečik, čo nás trpezlivo vždy vypočul. Keď nepríde ten sympatáť z fotky, ale niekto celkom, celkom iný a zrazu sme s ním niekde na nepoznanom mieste a celkom sami. Vtedy veľmi rýchlo vytriezveme. A do tohto sveta vstupujú aj naše deti. Aj oni sa chcú sa rozprávať, aj oni majú svoje malé utrápené dušičky, aj oni si chcú nájsť nových kamarátov. Prečo? Nemajú možnosť sa rozprávať inak? Nemajú svojich kamarátov? Nie, idú na pokec, presne preto, prečo sme tam boli aj my dospelí. Na začiatku chcú len vyskúšať to, čo im moderná doba poskytuje, o čom sa rozprávali kamaráti v škole. Chcú využiť tieto možnosti a je to v poriadku. Ale možno sú medzi nimi aj deti, s ktorými sa nikto nerozpráva, ktorí v škole nemajú skoro žiadnych kamarátov, alebo naopak, ešte sa im aj posmievajú. Možno my rodičia nemáme na nich toľko času akoby sme chceli a nemáme možnosť s nimi tráviť viac voľných chvíľ, rozprávať sa s nimi o ich zážitkoch, ale aj trápeniach. Na internete iste niekoho nájdu, kto ich pochopí, kto bude mať na nich čas. Ale aj to by bolo v poriadku. Aj takéto kamarátstva, pokiaľ pôjde o kamarátstva, treba. Len chcem upozorniť, že nikdy nevieme s kým naše dieťa četuje a často krát to nemusí vedieť ani dieťa samé. Nemyslím, že by sme mali deťom zakazovať sedieť pri počítači a četovať, ale možno by im stačilo vysvetliť tú jednu vetu, čo som tu napísal veľkým písmom. Alebo možno k tomu vysvetľovaniu skúsiť ešte niečo pridať. Zamestnať ich niečím iným, podchytiť ich záľuby, koníčky, pomáhať im rozvíjať ich schopnosti. Podporiť to, v čom sú šikovné. Deti predsa láka toľko vecí, všetko chcú spoznať, všetko vyskúšať, a internet je len jedna z obrovských možností, ktoré majú. Tak skúsme podporiť radšej iné aktivity ako vysadávanie pri počítači a objavovanie “krás“ četovania. Pokračovanie nabudúce… Pre tých, ktorí to dočítali až sem a zvládnu ešte pár riadkov je tu kúsok z jedného reálneho príbehu, ktorý sa stal niekde v Nemecku. Trošku som to upravil, ale podstata zostala. Kto má dobrú fantáziu, skúste sa zamyslieť ako príbeh pokračoval. Nabudúce porovnáme. Berte to ako taký môj malý pokus, ako vás vtiahnuť do tejto problematiky.
„Už zasa vysedávaš do noci pri tom počítači a som ti niečo kázala, že máš urobiť, kým prídem domov, nie? Nezabúdaj, že zajtra ráno skoro vstávaš“ „Vieš nestihla som, chcela som len…“ „A čo tam toľko robíš? Martina, zasa si na tom Pokeci? „Ja len ….“ „Tak ty namiesto toho, čo som ti kázala …. ukáž sem, s kým si to píšeš….“ „Ale mami … to predsa nemôžeš, ja ….“ „Čo nemôžem? Máš šestnásť a kým bývaš tu a starám sa o teba, budem vedieť o všetkom!“ „Ale toto je len moje, ja som …“ „Taáák, tu to máme … kto je Marek9009?“ „To je môj kamoš.“ „Zo školy? Spolužiak? Kto je to?“ „Nie“ „Tak kto?“ „Nemusím ti predsa všetko vysvetľovať“ „Nie? Tak uvidíme. Na týždeň máš stop k počítaču, aj tak pri ňom v poslednom čase nejako dlho vysedávaš. A s pokecom si skončila!“ „Ale mami, on mi pomáha s tým projektom do školy…“ „Tak kto je to, odkiaľ ho poznáš?“ „Tu na pokeci som ho našla. Je to milý chalan, o 3 roky starší. Tak pozri, tu má aj fotku“ „A čo s ním máš?“ „Nič len si píšeme. Už ho poznám skoro rok.“ „Akože poznáš? Už ste sa stretli?“ „To nie, ale píšeme si skoro každý deň. Viem o ňom všetko. Aký je, kde býva, že má brata na vojne, … a jeho mama tiež pracuje v supermarkete ako ty. Teraz končí gympeľ a chce ísť na stavbarinu. Vieš aký je on šikovný? Pomáha otcovi s projektami domov. Už má aj vlastný navrhnutý, on ….“ „No brzdi … a on vie o tebe čo? „Čo ja viem? Tiež všetko. Kde bývam, čo ma baví, akých mám rodičov, a …. včera som mu poslala aj fotky z Grécka ako sme boli, páčili sa mu, …. on je taký zlatý“. „Si normálna, ty niekomu cudziemu posielaš fotky v plavkách? Koniec stačí, žiadny takýto kamarát…“ „Ale mami, to nie je niekto cudzí…. veď ti vravím, že sa dobre poznáme, veď si píšeme už skoro rok“ „Odchod od počítača a do postele!„ „Ale mami ….“ „Povedala som!“ … tak čo myslíte, že bolo ďalej? V budúcom článku, bude pokračovanie.
